7. Kapitola

Steph

„Án...“ „Berieme ešte toto“ „Si normálny?“ „Nie“ „Choď to vrátiť zatiaľ to zaplatím a počkám vonku.“ „Fajn“ Rýchlo som zaplatila, vyšla von a čakala a čakala a čakala. „Preboha! Ty si im to tam vykúpil?“ „Kdeže, chcel som viac lenže predavačka ma vrátila že niečo musím vrátiť lebo nebudú mať na druhý deň.“ „A mi to budeme jesť akože do Vianoc?“
„Nie, všetko sa zje kým odídem.“ „Takže budeš raňajkovať, obedovať a večerať oreo?“ „Presne tak a ty so mnou.“ „Kým to zjeme budú vážne Vianoce.“ „Podceňuješ nás.“ „Nie som si istá.“ „Ale áno, podceňuješ.“ „Radšej už poďme.“

Kým sme prišli domov skoro nám odpadli ruky. „Ách, práve mi odumreli ruky“ „Nie len tebe“ „Čo je, čo je hrdličky?“ „Kukni sa do kuchyne a zistíš. A čo tu vlastne robíš? Nemal si byť doma?“ „Ale hej, len mama vás chcela zavolať na obed ale vy nedvíhate mobily, tak ma poslala za vami.“ „Och tak si vezmi pár kusov orea a ideme.“ „Aleee  to je pre nás.“ „Tak si to tam zober a budeš jesť tam.“

„Dobrý deň Anne.“ „Ahoj Steph. Dlho si u nás nebola.“ „Pred dvoma týždňami som tu bola.“ „Veď vravím dlho, keď tu bol ešte tuto náš Harry tak si tu bola skoro každý deň.“ „Ja viem, lenže to bolo ešte pred tým než sa tuto prďoš na mňa vykašlal ani mi neposlal jednu esemesku.“ „Harry!“ „Čo? Zabudol som.“ „Ale takto?“ „Nooo“ „Dúfam že ti to vynahradil.“ „Ale áno.“ Posunula som sa bližšie k Niallovi. Keď si to Anne všimla usmiala sa na mňa a do ucha mi zašepkala „Je to veľmi dobrý chlapec, správne si si vybrala. Hodíte sa k sebe.“ Perami som naznačila slová "Ďakujem". Znova sa usmiala a sadli sme si za stôl a jedli sme do prasknutia.

Sedeli sme v obyvačke a všetci rozoberali mňa a Nialla. „Ste taký zlatý spolu. Pozri ešte sa aj obaja červenajú. Awww ste spolu taký zlatý.“ „Ďakujeme.“ Naraz sme to povedali, kukli na seba a ešte silnejšie stisli ruky. „Slová hovoria spolu.“ „Dobre mami, pozri už chcú ísť domov netrýzni ich.“ „A ty si kedy sem niekoho donesieš a zoznámiš nás?“ „Mamaaaa“ „Čo?“ „Ešte mám času“ „Ale ja nie“ Bože mali by sme sa nejako dostať preč. „Daj mi mobil“ Potichu som povedala Niallovi aby to nikto in nepočul. „Hmmm?“ „Daj mi mobil“ Nenápadne mi ho podal, rýchlo som vyťukala svoje číslo, mobil podala naspäť Niallovi. „Prezvoň ma“ „Na čo?“ „Uvidíš.“ Prezvonil ma a ja som sa robila že som to zdvihla a akože hovorila s mamou. „Prepáč Anne, ale už musíme ísť, mama nás zháňa.“ „Dobre deti, držte sa. A Niall budeš spať tu či u Steph?“ „Budem u Steph. Tak dovidenia.“ „Ahojte“

„Takže ty takto?“ „Ako?“ „Zaujímavo.“ „Zaujímavo?“ „Hej“ „Tak schylovalo sa to prúseru.“ „Tak to hej a to ani neboli naši rodičia, čo myslíš čo budú oni robiť?“ „Netuším ale zatiaľ to vedieť nemusia, nechcem ich počúvať.“  „Oukej,  ako len povieš.“ 

Nedeľa – ráno

„Bože Niall vstávaj o pol hodinku ti odlieta lietadlo!“ „Čože?“ „Vstávaj, nestíhame!“

„Ešte pätnásť minút zlatko“ „Cesta ale tam trvá dvadsať minút!“

„Ocíííí, vezmi nás na letisko“ „Už ste hotový?“ „Hej“ „Tak poďme.“ Ci pána to mu šmakuje. O osem minút sme tam boli. „Utekajte!“ Rýchlo sme vytiahli tašky z kufra a hľadali sme Harryho. Stál už v zástupe. 

„Zlatko neplač. Hocikedy môžeš prísť.“ „Hocikedy nie.“ „Takto nevrav, mysli pozitívne tak ako vždy.“ „Dobre ale v tejto chvíli sa to vážne nedá.“ „Sľúb mi že niekedy prídeš“ „Sľubujem“ 

Niall

Týždeň ubieha pomaly, písal som aj Steph nech sem príde ale teraz nemôže lebo si vybavuje tú školu. „Niall sústreď sa“ „Veď dobre.“ „Čo ti je?“ „Našiel si niekoho ale je v inom meste.“ „Harold!“ „Čo? Pravda je“ V tom sa do štúdia natrepal Paul. „Niall, toto si nám mohol povedať nemyslíš?“ Čo? O čom rozpráva? „Čo?“ Podišiel ku mne a dal mi do ruky laptop. „Kukni“ Kde nabrali tú fotku? „To ako je možné?“ „Ja neviem ty mi to vysvetli Niall.“ „To bolo vtedy keď sme boli u mňa doma a zoznámil som ho s mojou najlepšou kamarátkou a nejako sa dali dokopy a táto fotka je keď sme leteli domov a tuto deravá hlava zaspala a ani rozlúčiť sa poriadne nestihli.“ „Díík Harry“ „Nemáš za čo Niall“ „A čo budete teraz robiť? Priznáte sa?“ „Keď príde“ „A kedy príde? ... ani meno neviem“ „Volá sa Stephany a neviem kedy príde, vybavuje si veci do školy.“ „Ešte chodí na strednú?“ „Ide na vysokú.“ „Už som sa zľakol. Aspoň že tak.“ Ach ale kto nás odfotil? Nikoho som nevidel. „Môžem jej zavolať?“ „Zavolaj“  Noo zdvíhaj ten mobil. „Ano?“ „Steph“ „Oh ahoj, čo sa deje?“ „Ja len videla si tú fotku?“ „Akú fotku?“ „Večer keď prídem domov ti ju pošlem.“ „Oukej a čo tam má byť?“ „My na letisku ako sa lúčime.“ „Povedz hneď že sa tam ocuciavate“ „Styles drž hubu.“ „No sorry že urýchľujem dej“ 

Steph

Bože to je, zaujímalo by ma kto nás odfotil keď som nikoho takého nevidela a ani blesk. Nič. Rýchlo som zapla laptop a na facebooku som zadala one direction a vyšlo mi niekoľko výsledkov dala som na štvrtý odkaz a prvé čo mi hneď vybilo oči bola naša fotka z letiska. Poslala som esemesku Niallovi že to už mám a nemusí si robiť starosti s posielaním. Poriadne mi ale ani nevidno do tváre takže dúfam že ma tu neuklincujú.

O pár dní

„Steeeeph! Máš tu ...

Kto miluje OREO tak ako ja ??? :D : D <3 <3 Mne vždy tečú slinky keď ho vidím :D :D           

 

 

Dobre deti idem domov :) Konečne po 2 týždňoch a aj 3 dňoch ... :)
Teším sa domov :D.. ale aj neteším :/

Steph :*