20. Kapitola

 Nezabite ma! A nie, nie je koniec :) ešte nie :) Ešte aspoň 10 kapitol bude :) (dúfam) 

So...napísala by som že si to užite ale...na tejto kapitole sa to nehodí. 

A neplačte!!!  

"Prečo si to urobila? Nepýtaj sa čo, lebo dobre vieš..." povzdychol si a postupil o krok bližšie. Inštiktívne som o krok odstúpila, až som sa opierala o linku.
"Zayn, urobila som to, preto lebo ťa milujem a...."

Prerušil ma. Bozkom. Viem, že to nie je správne, ale veď... NIE!

„Zayn...“ odtiahla som si ho od seba čo najďalej.

„Nenechal si ma dokončiť. Milujem ťa a práve preto ti musím povedať zbohom. Práve preto sa nemôžeme vídať. Dokončím strednú, vyštudujem vysokú a nikdy sa neuvidíme Zayn. Bude to tak lepšie...“ povzdychla som si a utrela slzy.

„Lucy, môžeme byť spolu. My to dokážeme. Spolu! Prosím. Milujem ťa.“ Stiekla mu slza na to dokonalé líce. 

„Zayn...asi by som mala začať od začiatku. Volám sa Lucy. Mám 17 a pol. Mám mladšiu sestru, má 12 rokov. Je to taký malý štupeľ. Len, samozrejme, je ťažko chorá. Neklamala som ti, keď som ti hovorila o mojej sestre. Prakticky tak vidím jej budúcnosť. Nemá už šancu vyliečiť sa. Ak by aj mala, nemali by sme dosť na to prostriedkov. Nie, nehovorím ti to preto aby si to zaplatil, to po tebe nežiadam a ani nechcem. Dokonca, ak by si mi aj tie peniaze dal, neprijala by som ich. Musím sa vynájsť sama.

Ale ďalej,“ nadýchla som sa a pretrela si slzy, „ moji rodičia sú mŕtvy. Áno, prekvapivé. Žijem v pestúnskej rodine od mojich 16tich. Toto, toto nevie ani Becka. Nevedia to decká v škole, pretože, môj rodný jazyk nie je angličtina a rodné miesto nie je Norwitch ale mojím rodným jazykom je slovenčina a narodila som sa v Trnave. Viem, že nevieš kde to je. To mi je jasné. Nikto to nevie. Pred pár dňami mi volali moji ‚rodičia‘“ naznačila som úvodzovky, „že sa našli telá mojich pravých rodičov. Áno, moji rodičia boli nezvestný. A...zrútila som sa. Nechcem aby si sa trápil aj ty, Zayn, na to ťa až moc milujem aby som ti spôsobovala aj problémy. Ten list...to bol spôsob ako ti menej ublížim, vraciam sa so svojou sestrou a ‚rodičmi‘“ zase úvodzovky, „naspäť na Slovensko. Na stálo. Aspoň kým nevyštudujem aj výšku a....a nepostarám sa o sestru. Musí byť v bezpečí. Musí mať dobrý život. Ona, ona jediná ma nevidela iba silnú. Ona jediná ma pozná. Jediná vie aká som. Že to, že som silná väčšinou iba hrám, aby sa ľudia nestarali do našich problémov. Máme ich dosť. Preto, Zayn odchádzam. Beckyne pozvanie sem, som prijala z dvoch dôvodov...Musím sa s ňou navždy rozlúčiť a vymyslieť si dobrý dôvod prečo odchádzam. A druhým dôvodom si bol, možno trochu ty. Dúfala som že zakročí a vy prídete. Dúfala som, že ti to budem môcť všetko vysvetliť a...“ potiahla som vzlyky. Zayn opatrne podišiel ku mne, objal ma a nič nehovoril. Nemala som silu ho odtiahnuť, a tak som iba pokračovala, „dúfala som, že ti to budem môcť vysvetliť prečo odchádzam. Prečo opúšťam svoje šťastie – pre rodinu. Pre sestru ktorá ma potrebuje. Neber si to ty zle, si slávny a mne by zbytočná popularita neprospela. Preto som nechcela náš vzťah vytiahnuť na verejnosť a preto je aj koniec. Neber ma ako mrcha, tou som ani nechcela byť. Zayn, počúvaj ma. Musíš na mňa zabudnúť. Musíš zabudnúť že nejaká Lucy kedy bola. Že existovala. Musíš ma vymazať zo svojho života, Zayn. Bude to pre nás oveľa lepšie. Bude to lepšie pre teba. Postavíš sa na nohy, nájdeš si nejakú priateľku a zabudneš na mňa Zayn. O to mi ide. Musíš na mňa zabudnúť. Prosím, sľúb mi to. Sľúb mi že na to zabudneš...“ utrela som si slzy, „že si to moje zbytočné číslo vymažeš. Už mám nové, slovenské. Facebook a twitter môj už nenajdeš. Nesnaž sa ma nájsť Zayn, nepodarí sa ti to. Je to posledný deň čo sa vidíme,“ vytiahla som sa z jeho zovretia a prešla som opatrne k zavretým dverám. Nespomínam si že som ich zavrela. Asi Zayn.

Chytil ma za ruku a pozrel sa mi do očí. Pritiahol si ma k sebe a jemne ma pobozkal. Chytil ma za boky.

Tak veľmi som sa snažila si to zakázať, zakázať si ho ľúbiť, byť s ním, ale jedna pusa nás nezabije, nie? :D

Vložila som do toho všetko. Všetkú ľútosť že odchádzam, že ho už nikdy neuvidím. Že sa naša láska musí takto skončiť. Že to kazím. Nestačí že budem ja nešťastná, musím kaziť šťastie aj iným.

„Zayn,“ odtiahla som sa.

„Milujem ťa,“ zašepkal.

„Zayn,“ zopakovala som, „zbohom.“ Odtiahla som sa od neho.

„Lucy. Prosím, nerob to. Môžeme byť spolu, viem že vzťah na diaľku je ťažký, ale ja verím že to dokážeme. Môžem za tebou cestovať každý výkend. Môžeme byť spolu každý vykend. Prosím, Lucy. Ja ťa milujem!“  skríkol.

„Zayn, ale to nejde. Myslela som, že to pochopíš ale ako vidím...tak asi nie,“ zvesila som plecia, vyšla z kuchyne, buchla dverami, vbehla som do záchoda, zamkla sa a plakala, plakala a plakala.

Nakoniec, možno po hodine som sa zdvihla a odišla som. Vyhla som sa kuchyni kde bol ešte stále Zayn. Utekala som za Beckou, zobrala jej môj kufor (vyšklbla jej ho a pozrela na ňu).

„becka, počúvaj ma. Musím odísť. Musím zase utekať preč. Už...už sa neuvidíme. Toto je moje číslo,“ podala som jej papierik, „nedávaj ho nikomu, prosím ťa  o to! Prosím. A...ďakujem že si zavolala Zayna. Aspoň som sa s ním mohla rozľúčiť.“

Ťahajúc kufor za sebou som utekala preč od spomienok, zážitkov, lásky, šťastia... 

Nevnímajúc svet predomnou, som si nevšimla auto ktoré sa rútilo rovno na mňa....