TBH - Part 30

Tak! Úprimne? WOW. 12 komentárov k jednej kapitole? Milo ste ma prekvapili :3 A tak mám pre vás takú malú odmenu! Kapitolu! :D Dúfam že sa vám bude páčiť a tiež budete tak komentovať ako pri 29. Kapitole. 
Btw. Prečo ste si všetci mysleli že tam dám Harryho? :D 
A ešte! ďakujem/e za skoro 20K zobrazení! O tomto som ani nesnívala! :D 
A príjemné čítanie!  +Komentár :) 
A čo si myslíte, stretnú sa ešte niekedy? Udobria sa? Ako myslíte že poviedka bude pokračovať? :D Zaujíma ma váš názor a možno, nakoniec zmením to aký mám naplánovaný end :D 

 „Ben?“ neveriaco sa spýtala.

„Nie, Santa Claus.“

„Čo chceš? Ako si vedel že tu som? Kto ťa vpusil dnu?“ pýtala som sa ho.

„Proste som to vedel, a nikto, bolo odomknuté,“ vysvetlil mi.

„A čo tu chceš?“ znova som sa opýtala.

„Teba! Chcem iba teba! Fakt mi prepáč čo som o tebe hovoril, ako som sa správal, ja...uvedomil som si čo som mal až keď som o to prišiel. Čo bolo  v tomto prípade ty, uvedomil som si, že bez teba som to ani ja nie som. My dvaja, sme si súdení,“ usmial sa na mňa. Už mi neprišiel jeho úsmev nádherný, necítila som že ho milujem, práveže, prišiel mi dosť slizký, a nechutný.

Keď som nič nehovorila, pokračoval.

„Vraciam sa späť do Mullingaru, a myslel som si, že keby som sa ťa opýtal, veď vieš, dúfal som že ešte stále cítiš ku mne niečo, niečo iné ako nenávisť za to čo som ti spravil. Dúfal som, a veril som, že ak sa ti ospravedlním, tak mi odpustíš a začneme znovu. Veď, každý si zaslúži druhú šancu nie?“

Hypnotizovala som zem. Na jednej strane tu bol Harry, ktorého som ľúbila, ľúbim aj vždy budem ľúbiť, ale potrebujem na neho zabudnúť. A keď  už nie zabudnúť, tak aspoň nemyslieť toľko na neho. Pomaly som prikývla a pozrela na neho.

„Hej, každý si zaslúži druhú šancu,“ pousmiala som sa.

„A, neprerušuj ma, Ben. Nikdy to medzi nami nebude také ako bývavalo, zmenila som sa, ty si sa zmenil. Podviedol si ma keď som ťa ľúbila, resp. myslela som si že som ťa ľúbila. Ale vlastne ti za to môžem poďakovať, lebo vďaka tomu som sa pohla vpred a dala sa dokopy s Harrym, lenže...rozišli sme sa. Preto si balím kufre, a chcem odísť do Írska, ale nie do Mullingaru, ale do Dublina, ak chceš,“ pozrela som na neho, „môžeš ísť so mnou a ostať v Dubline.“

„Bude to ako predtým než sme odišli obaja do Londýna?“ spýtavo sa na mňa pozrel.

„Nie, začneme na kamarátoch a uvidí sa, súhlasíš?“

„Fajn, pomôžem ti s kuframi? Som tu autom...“ navrhol mi.

„Jasné, ďakujem. Počkaj ma v aute, dobre?“

„Dobre,“ usmial sa a zobral všetky  moje tri kufre.

Ostala som v izbe sama. Sadla som si na posteľ a pozerala do blba. Cítila som sa....nijako. Bolo mi do plaču ale zároveň som bola na seba hrdá. Predsa, zbalila som sa, odchádzam odtiaľto, a vôbec som sa psychicky nezrútila. Zaslúžim si za to nejakú cenu...

Pozerala  som na každú poličku v tejto miestnosti keď mi do očí udrela jedna moja fotka, ktorú som si predtým nevšimla.  Bola som tam vysmiata, šťastná. Tuším to odfotil Harry pár dní pred dovolenkou. No nevedela som, že si ju už dal aj do rámčeka. Prešla som od posteli k stolíku, zobrala hárok papiera a rozmýšľala. Mám to Harrymu všetko vysvetliť alebo nemám? Zaslúži si poznať pravdu? Zaslúži, to som vedela.  Sadla som si teda na posteľ a pustila sa do písania.

Milý Harry,

                Keď toto čítaš, si už šťastný. Máš novú rodinu, možno deti, ktoré ľúbiš. Pevne verím, že si na mňa nezabudol. Alebo žeby sa ti to predsa podarilo? Lebo ja viem, že mne sa to nikdy nepodarí. Že vždy bude so mnou tá bolesť, ktorú som ti (nám) spôsobila že som utiekla ako zbabelec. Nakoniec, som nabrala odvahu a rozhodla som sa, že ti predsa len napíšem čo sa vtedy stalo.

                Všetko to začalo v ten deň, keď sme boli spolu na dovolenke. Pamätáš si na to, že?  Bavili sme sa, smiali sme sa, užívali sme si život. Jedno ráno, si sa zobudil skôr a odišiel si kúpiť raňajky, keďže naša chladnička bola prázdna. V ten deň, som sa zobudila na telefonát od doktora. Volal mi, že...

Prestala som písať a utrela si slzy. Nie, ja to zvládnem! Som predsa silná, a určite si to neprečíta hneď potom ako príde, prečíta si to o pár rokov.

                Volal mi, že mama a Matt mali nehodu.  Mama to neprežila. Ja...musela som sa schopiť, a stať sa znovu  Mattovov matkou. Ale nie iba na chvíľu, na pár mesiacov, na celý život už. Už som nebola jeho staršia sestra, bola som jediný človek ktorý mu ostal. Tak som sa rozhodla odísť. Zbabelé, ja viem. Hlúpe, tiež viem. Ale nedokázala som sa pretvarovať...Zahrala som, že som chorá, a keď si sa najskôr nedal presvečiť aby si išiel na tú pláž, myslela som že plán mi stroskotá. No nakoniec si odišiel, a keď sme sa lúčili...ty si si myslel, že je to na pár hodín, ale ja som to vedela. Vedela som že je to na celý život. Mala som čo robiť aby som sa nerozplakala, ale zvládla som to. Ako náhle sa za tebou zavreli dvere, pustila som sa do balenia, a odišla som na letisko. Tam najbližším letom do Londýna. V Londýne som ostala pár dní. Áno, vedela som že si sa vrátil, aj som ťa parkrát zahliadla, ale ty mňa asi nie. Aspoň si to nedal najavo. Vtedy som sa rozhodla, že sa už nevrátim. Nikdy som o tebe nechcela viac počuť, aj keď viem že je to nemožné. Si slávny, ale ja sa s tou bolesťou naučím žiť a možno sa raz stretneme...

                                                                                                                           Caroline

Papier som zložila a dala do provizornej obláky kde som načmárala „Otvoriť až o 20 rokov“.  Opatrne som to vložila za moju fotku, dala všetko späť a fotku na poličku. Smutne som sa usmiala na túto izbu a zašepkala „Zbohom,“ a odišla som. Zavrela som za sebou dvere.

Ešte som sa zastavila pri Niallových dverách.

„Niall! Em!! Odchádzam!“ oznámila som im.

Em vystrčila hlavu z dverí. „Môžem sa ti niekedy ozvať?“ opatrne sa spýtala.

„Jasné! Ja ti potom dám vedieť, na akom telefónnom čísle ma zastihneš,“ usmiala som sa.

„Majte sa dobre! A pozvite ma na vašu svadbu,“ zasmiala som sa. To s tou svadbou bol iba vtip. Aj keby sa fakt vzali, bol by tam Harry a neviem či by som tam zvládla prísť, a šťastne sa usmievať ako keby sa nič nestalo. To by som nezvládla. Zišla som dole schodami, zamkla dvere, svoj kľúč som dala pod rohošku a nasadla k Benovi do auta.

„V pohode?“ spýtal sa. Iba som prikývla a odišli sme...