Sometimes is friendship more than love - 11.časť

Túto časť venujem pápežovi! :D... Prosím povec mi, že žiješ a že si neprestala čítať túto story :D...Mám strach O.o

11.časť

Zdá sa vám, že som sem prišla s úsmevom však? Je to len maska, nebojte sa. Nechcela som plakať, aby som to nespravila ešte horším...Na druhú stranu Emily vyzerala, že sa ma chce čo najskôr zbaviť...

Stále som vykladala vecí z krabíc na postel. Je to môj rituál :D. Všetko nahádžem na postel, aby som mala istotu, že to dám na svoje miesto. (musím predsa na niečom spať, ak chcem spať! :D.. a na zemi by som určite nespala -_-). Moja priestranná izba vyzerala vážne ako zo snov. Perfektný výhlad,perfektný nábytok, a hlavne perfektný šatník! :3. Veci som z kufra ani nevyhadzovala :D. Automaticky som kufor natrepala do šatníku a až tam som všetko vyhádzala na podalhu, gauč ktorý bol súčasťou šatníku a aj na kozmetický stolík. Potom som zistila, že to bola chyba hodiť to na stôl plný malovátiek.

„Do šlaka! Moje džíny! Tie boli moje najoblúbenejšie.“nadávala som. Čo ja teraz s nimi? Ja som vážne šikovná. Nič už no. Dám ich oprať a budem dúfať, že to zíde. Normálny človek by sa týmto tak moc nezaoberal ako ja, však? Mám väčšie starosti ako rifle! Musím sa celkovo vybaliť...Otec mi ešte priniesol do izby posledné tašky s mojími vecami, a aj okrasný stôl s TV. Pomohol mi ho následne aj umiestniť na miesto, kde ho chcem mať. Musí byť oproti postele, aby som mohla večer pozerať z pohodlia mojej mäkkej postielky. Otázka bola kam uschovám krabicu so spomienkami, však? Najlepšie miesto bude na úplnom konci šatníka, a aj s tým prekliatym,prázdnym albumom z 18 -.-... Spomienky som umiestnila tam, kde som povedala. Behom 20 minut bola moja izba úplna. Mám proste talent. Len tie holé steny sa mi nepáčia..čo tam dám? A zase mám další nepodstatný problém! Ozaj tie rifle...skoro by som na ne zabudla. Vzala som ich a namierila som rovno do práčovne. Len som sa potom trocha zarazila.

„Oci?“

„Čo sa deje teraz?“ vošiel do práčovne tiež.

„Kde je práčka?“

„Privezú ju až zajtra. Ak chceš niečo oprať, choď do dediny. Aspoň spoznaš nových ludí.“

„A ako tam asi pôjdem?“ sakrasticky som pripomenula, to ako mi otec nechcel poloviť spraviť si vodičák.

„Priniesla si si aj korčule.“ Žmurkol na mňa a odišiel do obývačky.

„To sa mám trmácať taký kus na korčuliach?!“ skríkla som za ním.

„Nie je to kus! Ak si si nevšimla máme aj susedov. Nežijeme na konci mesta!“ skríkol zase on späť.

„Fajn! Pojdem na kočruliach.“ Odfrkla som a šla som sa prezliecť. Vyhrabala som pár vecí, ktoré boli porozhadzované po šatníku. Ale zase lež som všetko našla, ešte aj korčule kým som našla...mohl som byť už dávno tam aj späť. Napokon som všetko našla a mohla som vyraziť. Na terase som si nazula korčule a už som bola na ceste. Klučkovala som z jednej strany na druhú. Mohla som. Mala som volnú cestu. Vyzerá to tak, že autá tadeto moc nechodia. Dostala som sa do centra dediny. Neviem či sa to dá vôbec nazvať centrom....Po chvíle blúdenia som našla slávnu práčovňu. Vošla som dnu aj ked na končuliach. Džíny som si dala do jednej z asi 20 práčok a 10 sušičiek. Čakanie som si skrátila čítaním novín, ktoré ležali na lavičkách. Na nohách som mala stále korčule..nepodstatné oznámenie? Ani nie ;D.. Hýbala som s nohami vpred a vzad. Nedávala som pozor, lebo som čítala a evidentne som niekoho potkla...Hahaha, že evidentne. Bolo to jasné ked predo mnou padol na zem :D

„Prepááč! Ja som ťa nevidela. Je mi to moc lúto! Žiješ?“ postavila som, aby som mu pomohla. No ja som zabudla, že kolečká sa šmýkajú na dlažbe a ztrieskala som sa hned za ním. „Fakt prepáč! Ani toto nebolo v pláne.“ Ospravedlňovala som sa. Všetci na nás pozerali, čo sa deje. Myslím, že na mňa tak rýchlo nezabudnú...Nepodarilo sa mi postaviť :D. Zo zeme ma zodvihol ten chalan, ktoré ho som ja potkla...trápna situácia, čo ? Omylom potknete neznámeho chalana, následne padne aj vy, a nakoniec vás ten chalan zdvihne na nohách. A to ste v okolí len prvý deň!

„Prepáč, som nešikovná.“ Znova som sa ospravedlňovala...

„Nič sa nestalo. Hlavne že sme živý.“ Do slov pridal trocha smiechu. „Ty si tu nová, však? Teraz ste sa prisťahovali..“

„Hej som nová.. a áno teraz sme sa prisťahovali, sleduješ ma?“ odpovedala som a zároveň som zo seba vytrepala dosť debilnú otázku.

„Nesledujem ťa. Len bývam vedla vás, takže som vás videl.“

„Ahá, tak tešilo ma sused.“ Išla som si už bosá vybrať rifle z práčky a hodiť ich do sušičky. To netrvalo dlho...Celkom dobre to zišlo dole, ale už to nikdy nespravím. Chystala som sa vrátiť na miesto trapasu (korčule tu predsa nenechám), kde som sa opäť stretla so susedom. Lenže korčule som tam nevidela..asi som aj slepá..

„Nevieš kde som položila tie korčule?“ spýtala som sa ho.

„Myslím, že sú pod lavičku.“ Pozrel sa dole a vybral ich od tial.

„Oh, tak ti ďakujem. Ja už pôjdem.“

„Nechceš odviesť? Bývam predsa hned vedla teba..“

„Nie ďakujem“ mrkla som. „niečo zvládnem aj ja.“ Dopovedala som, nazula som si korčule, pozravila a vydala sa zase na prázdnu cestu. Asi v štvrtine cesty pozastavilo pri mne auto.

„Ahoj.“ Usmial sa môj nový, doterný sused.

„Čo zas?“

„Prečo si odporná? Predtým si taká nebola. Vážne nechceš odviesť? Máš desať sekúnd na rozmyslenie inak..“

„Inak čo? Uneseš ma?“

„Varoval som ťa.“

„áááááááá“ pisklavým hlasom som skríkla a bola som zase na zemi...teraz však v blate. Nadávala som, vrieskala a podobné veci, ktoré nebudem opisovať..

„Fakt nechceš odviesť?“ vystúpil z auta a podával mi pomocnú ruku.

„Fájn.“ Postavila som sa jeho pomocou z blata a nasadla do auta. Našťastie som od blata mala len nohy a trocha ruky..

„Ešte som sa nepredstavil, ale ja som David.“

„Riley.“

„Riley? Pekné meno.“ Usmial sa. Dorazili sme pred náš domček. Poďakovala som sa Davidovi a bežala sa dnu umyť. Tam čakal otec alias stopársky pes.

„Kde si bola tak dlho a prečo si celá od blata?“

„Dlhý príbeh..musím ísť do sprchy, tak potom.“ Wow..prvý krát sa mi podarilo odbiť otca :3 yeah! Svetlá stránka dňa. Konečne... Dala som si rýchlu sprchu. Obliekla som sa do domácich vecí a šla do obývačky. Je to tu celkom dobré...je tu kuchyňa, obývačka, kúpeľňa a ostatné miestnosti. Proste takto. Je to stále lepšie ako bývať s mamou -_-. Mohlo to byť, tak že by som bola s otvom v Mullingare. To by bolo dokonalé....Ked sme pri tom Mullingare..Chýba mi Emily. Utekala som do svojej izby, kde som vybrala svoj notebook a šla na net.

„Prosím nech je tu wi-fi“ potichu som si nahovárala.  „Fuck!“ nič iné mi neostávalo ako si wi-fi  nájsť sama. Notebook som vzala do rúk a nosila ho nad hlavou po celom dome. Skorom som sa prekotila na gauč, ale mala som šťastie...vybehla som na dvor. Tam som skákala, točila sa a potom sa zastavila. Trapááás.

„Nič si nevidel, dobre?“ upozornila som Davida, ktorý na mňa čumel z príjazdovej cesty. Len zdvihol ruky na obranu...ja som zase zaliezla naspäť do domu.

Táto časť je trápna, pretože som ju musela dať hneď za jeden deň -_- ... nesťažujte sa, ale chcem vidieť KOMENTY!

Ked tu nebude od vás 7 komentov dalšiu nedám -_- ... a myslím to smrtelne vážne! :)... KOMENT ! ♥ •Mary•