Sometimes is friendship more than love - 1.časť

1.časť


 "Nekrič po mne! Je to môj život! A po daľšie svet z toho nespadne!"
 "Riley,ty nič nechápeš!! Nejde tu len o teba! Mysli aj na druhých."
 Pche...vraj ja mám myslieť na druhých. Hahaha príjemne som sa zasmiala...
 "Chceš povedať že myslím len na seba? To vy ma nútite odísť od svojich najlepších kamarátov a ešte my ukradnúť leto s nimi..."

 "Dcérka počúvaj ma...tvoj otec si tak moc želal už ked si bola malé bábätko že raz spolu odídeme na ranč,kde ťa bude učiť jazdiť na koni...a.."
 Svoj "monológ" nedokončila pretože som vybafla
 "Tak prečo nás tam nevzal hned ked si to zmyslel? Nie teraz ked mám super kamarátov od ktorých ma nikdy neodlúčite!"
 "Preber sa!" zvýšila hlas. "Emily tu nebude večne chce predsa odísť na vysokú do Londýna úplne inam ako ty! Sean si pôjde tiež po svojom a Niall si plní sen....tak koho tu máš? Váž si rodinu Riley...tá je tu pre
 teda navždy"
 Počúvať ako sa všetko rozplinie od človeka ktorý vám dal život nie je moc dobré podľa mňa,ale táto hádka by sa neskončila. Prevrátila som očami a odišla do svojej izby na poschodí.

 "Ja na žiadny hlúpi ranč nejdem! Ostanem tu aj sama! Bude mi devätnásť viem sa o seba postarať!" zakričala som po ceste do izby ešte pred tým než som zabuchla dvere.
 Skočila som na postel a zaborila hlavu do vankúša - vykričala som sa. No moje kričanie prerušila melódia vyzváňajúceho zvonenia mobilu. Zdvihla som hlavu a rukou som sa natiahla po mobil.
 "Prosím?"
 "Ahoj Riley. Nemáš chuť ísť von? Hrozne sa doma nudím a Daniel mi už leze na nervy." ozval sa povedomý hlas
 "Vieš čo Emily? Momentálne som sa pohádala s mamou otec ešte nie je doma. Neprídeš ku nám?"
 "Okej nenamietam. Muselo to byť niečo ked znieš tak skleslo" cítila som jej mierny úškrn "Za desať minut som tam"
 "Desať minút? Ved bývaš cez ulicu.."
 "Základné pravidlo - vždy byť pekná" následoval Emylin výbuch smiechu ....
 "Pravidlá sú na to aby sa porušovali. A po daľšie nemám náladu čučať doma a čakať kedy sa pohneš od dverí tvojho domu! Makaj" zložila som hovor. Otvorila som notebook ktorý ležal vedľa mňa na posteli.
 Zapla som twitter a pozrela čo je nové...Takmer nič až na pár fotiek čo pridal Niall pred ....
 "Pred dvomi minútami?! Ešte tam môže byť!" začala som histerčiť,že jeden z našich bývalých kamarátov má čas prísť na inernet. Odvahu napísať nemám. Nechcem ho otravovať už aj tak má toho dosť.
 "Len proste napíšem tweet. Možno si to všimne a napíše mi." ... neváhala som a napísala som Emily nech si pohne lebo inak zapustím korene.

 *Niall*
 "Riley je na twitteri?" ozval som sa,ked mi došlo že som to vyslovil nahlas.
 "Kto je Riley?" začul ma Louis
 "Nikto."
 "No to určite. To bude tvoja nejaká bývala" Zayn spustil výbuch smiechu... a ja som začínal lutovať toho že som úplne ale úplne zanedbal a poprel všetkých mojich najlepších kamarátov. Doma som nebol takmer
 päť mesiacov. Strašne sa teším domov. Ale neviem presne ktorý pocit má vo mne väčšiu prevahu. Asi ten že ked sa vrátim do Millungaru a pôjdeme na tú hlúpu oslavu .... no proste že sa so mnou už nebúcu chcieť rozprávať.
 Myslím tým Seana,Emily a Riley. Ale na druhú stranu ešte nemusím stresovať. Predsa ešte mám do odchodu domov deň.


Prvá časť sa vám bude dufám páčiť. Nechaj prosím koment :). A prepáčte že to tak dlho trvalo :). Nechávam si na tom záležať. •Mary•