Stratil si ma ZNOVA 2.Kapitola

„Áno... nie si žiadna faninka nie?“ opýtala sa ma. „Faninka?“ pozrela som na ňu ako na debila. „Nie...“ povedala som a ona ma zaviedla do veľkej obývačky. „Ju som našla pred vchodom, len tak tam stála“ vysvetlila. Všetky oči sa otočili na mňa.  „Díky Dan...“ povedal chlap sediaci v kresle a prišiel ku mne. „Si faninka?“ opýtal sa ma. Pozrela som do jeho očí a vtedy som si všimla, že to je on. Mama stále vravela, že  má krásne veľké oči, hnedej farby. 
„Nie.. ja.. ja len.. som ťa.. teda Vás hľadala..“ vysvetlila som mu. Stále sa na nás každý pozeral. „Poznáme sa?“ opýtal sa ma.  Pokrútila som hlavou.  „Pamätáte si na rok 1993? Emma Haistings?“ povedala som.  Zamyslel sa. Vyvalil na mňa oči. „Bože..“ povedal po chvíľke. „Emma? Ty si sa stala mladšou..“ povedal a prezrel si ma. „Nie.. ja.. ja... ja som jej dcéra..“ povedala som a pozrela do zeme. Nič  nepovedal.  Z tašky som vytiahla papier a ukázala mu to. „A podľa tohto aj vaša..“ povedala som a podala som mu papier. Nasucho prehltol. Chvíľku si prezeral papiere a potom sa pozrel na mňa.  „Ako ti mám veriť? Nevidím žiadnu podobnosť.. Ty a ja... nič to neznamená.“ Povedal a pozrel na mňa skúmavým pohľadom. „Vážne?“ opýtala som sa a vytiahla som z tašky fotku. Mama a on.  Podala som mu to, aj s ďalšími obálkami. „čo je to?“ opýtal sa ma a preskúmaval obálky. „Mama to písala, keď som bola ešte dieťa. Toľko krát vám chcela napísať o MNE  a o VAŠOM dieťati no ale nedokázala to...“ povedala som a mala som slzy na kraji. On to ešte chvíľku skúmal a potom povedal. „Nie.. to.. nie.. toto nie je pravda..“ povedal a pozrel sa na mňa. To už som nevydržala a začali sa mi slzy valiť z očí. Otočila som sa na päte a odišla som ku dverám. „Myslela som, že budete iný.. mama mala pravdu..“ povedala som a chcela som vyjsť.  Niekto ma chytil za ruku. „Paul.. nenecháme ju odísť len tak...“ povedal chalan v košeli a ja som sa na neho vydesene pozrela.  „Dobre posaď ju do kresla..“ povedal a on ma posadil do kresla. „Odkiaľ si?“ opýtal sa ma Paul. „Z New Yorku..“ povedala som mu. Vypytoval sa ďalšie otázky.. typu koľko mám rokov.. prečo mama nikdy nezavolala a tak. Odpovedala som mu na všetky otázky no tá posledná ma zarazila. „Ako ti mám veriť?“ opýtal sa ma. Zamrzla som. Pozerala som sa na jeho topánky. „Nemusíte mi veriť.... ja hovorím pravdu....“ povedala som šeptom.  „Ale veď nemáme žiadnu podobnosť ako viem, že si si to nevymyslela?“ opýtal sa ma. Vybrala som z vrecka mobil a vytočila mamine číslo. Ako som myslela. „Kde si? Prečo si mi to urobila si v poriadku? Vráť sa domov...“ hovorila zhurta. „Mami... ja... no... Paul.. otec... mi neverí... že som.. ehm... jeho dcéra...“ začala som rozprávať. Vtedy som to dala na reproduktor. „Ja som ti to vravela zlatíčko... prečo si tam len šla... on má novú rodinu... budeme mu tam len zavadzať.... ako vždy....“ povedala tie dve posledné slová potichu.  Do očí sa mi zase nahrnuli slzy. „Mami.. mala si pravdu...“ povedala som a dala som to naspäť na stíšené.  „Vraciam.....“ nedopovedala som, lebo mi to Paul vytrhol z ruky. „Prečo si mi nikdy nepovedala, že máme spolu dieťa? Prečo si mi aspoň nezavolala? Vieš ako sa cítim... prečo... Emma prečo?“ začal do telefónu. V očiach sa mu leskli slzy. Pozrel na mňa.  A potom niečo povedal, v zmysle „Ako.. a prečo?“ potom sa ešte o niečom rozprávali a potom mi podal mobil. Mama už zavesila, takže som ho držala v ruke. „Zostaneš tu, pokiaľ sa nezblížime áno?“ opýtal sa ma. „Dobre ale bývam dosť ďaleko....“ prerušil ma. „Kde bývaš?“ „V hoteli“  povedala som. „Tak to nie...“  povedal a pozrel na chalanov, ktorý sedeli tam. Ani som si ich nevšimla. Tmavovlasý chalan prikývol. „Budeš bývať tu s chalanmi..“ povedal mi. Vyvalila som oči. „Čo- Čo -Čože?“ opýtala som sa. „No.. áno... nenechám svoju dcéru... bývať v hoteli.. takže Niall a Harry ti pomôžu s kuframi..“ povedala  už vsal kučeravý a blonďavý chalan. Prikývla som a poslušne som odišla za nimi. V aute vládlo hrobové ticho. Prerušil ho blonďáčik, keď sa začal smiať na plné kolo. Kučeravý chalan sa tiež začal smiať. Keď sa ukľudnili, tak sa blonďáčik pozrel dozadu. „Ahoj.. som Niall...“ povedal a podal mi ruku.  „Barbara.. ale volaj ma Barb..“ povedala som mu a ruku prijala. „Som Harry...“ povedal kučeravý chalan. Usmiala som sa. Falošne. Pripadal mi dosť namyslený. Blonďáčik bol v pohode. „Sme tu...“ povedal Harry a ja som už vyskakovala z auta. Zbalila som si veci a odišla som dole, kde už čakal Niall a Harry. „Už?“ opýtal sa ma Niall. Prikývla som. Cesta bola tichá. Prišli sme pred ich dom. Kufor som dala vybrať Harrymu, ten fňukal, prečo práve on... takže je namyslený. Nakoniec som to od neho vzala a ťahala ho do domu. Pochopiteľne kufor. Ubytovali ma v hosťovskej izbe. Bola super.taká útulná.   Vedľa (ako som zistila) mal izbu Harry (z prava) a potom sa už skončila chodba, z druhej strany (z ľava). Zoznámila som sa s chalanmi. Zistila som, že sú celkom fajn. Liam urobil večeru a Niall jedol niečo.. neviem čo. Mal toho strašne veľa. Môžu si podať ruky so Suzi. Na tejto myšlienke som sa zasmiala. „Na čom sa smeješ?“ opýtal sa Louis. „Niall... je ako Suzi..“ povedala som a viacej som sa rozosmiala. „A je pekná?“ opýtal sa Zayn. Prikývla som.  „Tak ma s ňou zoznámiš..“ povedal Niall a ďalej do seba pchal niečo. Zayn zapol film a oni obsadili gauč. „A kde si mám sadnúť ja?“ opýtala som sa ich. Mykli plecom.  „Ja mám voľné...“ povedal Harry a poťapkal vedľa seba miesto na kresle. „Nie diky..“ povedala som a sadla som si na zem. Hodil na mňa vražedný pohľad...........    

  Izba :)

Páči sa vám moja poviedka? Ak áno prosím komentujte.. znesiem aj nepekné veci :) Liss