Drugs - ÚVOD

Tak...Dočkali ste sa :D Predsa len to sem dám :) a chcem vidieť 7 komentárov, inak nebudem pokračovať :)) 

Úvod

Sedela som na parapete okna mojej izby a pozerala von oknom. Zajtra odchádzam. Otec sa tak rozhodol, lebo dostal nejakú výhodnú pracovnú ponuku, ktorá sa neodmieta, a názor 16ročnej dcéry nikoho nezaujíma.  Odchádzame do malého mestečka v Írsku o ktorom som ja ešte vôbec nepočula, a teraz sedím na parapete, namiesto toho aby som sa balila (čo bol najvyšší čas keďže zajtra o druhej poobede odchádzame) a pozerám na nočný New York. Áno, žijem v New Yorku a milujem toto mesto, ale bohužiaľ, na tom už nezáleží.

Ale aby som vás uviedla na pravú mieru. Volám sa Charlotte McCalister (áno, ako Kevin!)  a svoje priezvisko nenávidím. Často sa stane, že ma niekedy spolužiaci oslovia „Hej, Kevin!“ ale úspešne ich ignorujem. Narodila som sa presne pred 16nástimi rokmi. Aká irónia. Na narodeniny som dostala fakt „skvelý“ darček, veď kto by nechcel odísť od najzaujímavejšieho mesta do nejakého zapadákova v Írsku? Ďalej, súrodencov nemám, mamu nemám,  človek by si myslel že mi to bude ľúto ale, naučila som sa s tým žiť.  Moja mama zomrela keď som bola ešte malá, takže sa na ňu nepamätám, poznám ju iba z fotiek ktoré otcovi po nej ostali (ktorých aj tak nebolo veľa).

Všetky svoje veci, jednu po druhej, som ukladala do  krabíc  a potom ich prelepila lepiacou páskou a na každú napísala čo v nej jej. Keď som mala všetko zbalené, veci na zajtra nachystané, popriala som dobrú noc otcovi a zaľahla som do postele.

Ráno (alebo skôr,  na obed) som vstala z postele, obliekla si veci a odišla som sa rozlúčiť s priateľmi. Boli sme super partia – Ja,  Emma, Hanna , John, Patric a našu partiu uzatváral Paul.  Stretli sme sa v malej kaviarni na rohu ulice a každý si objednali kofolu. Ľudia by si mysleli, že tri baby + traja chalani, určite každá baba chodí s niektorým z nich ale tak to nebolo. Teda, to bolo naše také malé pravidlo. Nechceli sme si zničiť partiu, len kvôli tomu, že by ktosi začal s niekým chodiť z partie, nedajbože by sa rozišli a proste, celé to by nemalo dobrú krv.

„Budete mi chýbať,“ zahlásila som.

„Aj ty nám,“ ozvali sa naraz. (len si to predstavte, ten päť hlas..pár ľudí na nás dosť divne pozrelo...)

„Budeme si volať, písať a stále zostaneme najlepšími priateľmi, že?“ prosebným pohľadom som na nich pozrela. Nechcela som prísť o priateľov,  a určite nie o týchto skvelí ľudí, nech by ma to stálo, aj majland.

„Jasné!“ odpovedali. Usmiala som sa a skontrolovala mobil. Hm...

Naposledy som ich všetkých objala a ponáhľala som sa domov. Alebo skôr do bytu ktorý býval mojím domovom. Pred bytovým domom už stáli sťahováci a nakladali naše krabice do veľkého auta. Vbehla som do vnútra, pozdravila sa otcovi a zavrela sa v svojej docela prázdnej izbe. Zobrala som si svoju kabelku, čo som mala prichystanú ako príručnú batožinu do lietadla a vytiahla som si mobil z vačku na rifliach.  Prešla som k oknu, otvorila ho a posledný krát som sa nadýchla tohto New Yourského vzduchu  z mojej izby  a odfotila som si tento výhľad. Pridala som túto fotku na instagram so slovami Good Bey New York...I will miss you. Mobil som schovala do kabelky a išla za otcom. Akurát pred bytovkou zastavil taxík, tak sme naložili kufre a nastúpili sme.  Veci čo sme dali sťahovákom, nám prídu tak najskôr za dva týždne, takže „super“. Po trištvrte hodinovej ceste taxíkom sme vystúpili na letisku, prešli všetkými kontrolami a sadli si na svoje miesta v lietadle.   Ani som sa nenazdala, lietadlo vzlietlo a ja som v duchu dala svoje posledné zbohom New Yorku a mojím kamarátom.